Stála uprostred parku a čakala. Vytrvalo uprostred chodníka hľadela rovno pred seba s jemným úsmevom na perách. Iba v tmavých očiach sa jej zrkadlil nekonečný smútok a strach. Oči akoby ani nepatrili k nej a boli úplne cudzie. Odrazu ich prikryli niečie ruky. Dotkla sa tých dlaní svojimi a pridŕžajúc si ich stále na očiach sa otočila k neznámemu a dala mu bozk na pery popamäti. Usmiala sa a konečne otvorila tie smutné oči.
- Už som sa bála, že ani neprídeš.
- Kedy som ťa nechal čakať? - spýtal sa jej prekvapene.
- Pravda, - usmiala a radšej pozrela inam. - Ideme ku mne?
Prikývol a s nadšením ju objal okolo pliec. Kráčali večernou poloprázdnou ulicou, kým prišli k jej bytu. Cesta hore schodmi sa jej zdala nekonečne dlhá, lebo na každom schode sa pobozkali najmenej tisíckrát. Hneď ako zavrela dvere zvnútra, dal jej dolu kabát a pobozkal jej šiju. Zatvorila oči a tichučko sa pousmiala. Chytila ho za ruku a viedla smerom k spálni. Kým sa tam dovalili, obaja boli takmer vyzlečení.
Milovali sa dlho a precízne. Videla na ňom, že ju chce rýchlym tempom, ale ona ho spomaľovala a vychutnávala si každý okamih s ním. Keď skončili, ostali ležať na posteli a ticho sa na seba dívali. Pobozkal ju na čelo a odišiel do kuchyne napiť sa. Vrátil sa s pohárom vody a usmieval sa na ňu. Náhle mu však pohľad prebehol po izbe iným smerom.
- Načo ti je kufor? - spýtal sa a pokynul smerom ku skrini, kde stál opretý pobalený kufor.
Pozrela sa naň a rozpačito sa usmiala. Pohľadom sa vrátila do jeho očí, ktoré sa nervózne dožadovali nejakej rozumnej odpovede. Nezmohla sa ani na slovo a rozplakala sa. Položil pohár na nočný stolík a posadil sa na posteľ k nej. Pohladkal ju neprítomne po vlasoch.
- Odchádzam zajtra ráno, - povedala. - Idem za ním.
- Za ním?! - zháčil sa. - Predsa si vravela, že už nie ste v kontakte!
- Zohnal mi tam dobrú prácu a bola by škoda premrhať takú príležitosť, - neprítomne odvetila.
Nastalo dusivé ticho. Odvrátil sa od nej neveriac tomu, čo práve povedala. Stále si myslel, že už-už ho niekto prebudí z tohto zlého sna, ale nič také sa nedialo.
- Miluješ ho? - spýtal sa jej.
Mlčala a pozerala všade len nie na neho. Práve tomu sa chcela vyhnúť a odísť v úplnej tichosti. Celkom sa vyhnúť bolestivým manévrom, ktoré sa práve diali.
- Milujem, - povedala hľadiac do zeme.
- Nie, nemiluješ.
- Ale áno! - zvolala nahnevane a pozrela na neho.
- Prečo si tu teda so mnou?
Jej presvedčivý výraz sa zrazu zlomil a on ju pobozkal. Plakala, ale jemu to vôbec neprekážalo. Bozkával ju vytrvalo ďalej. Zo začiatku sa mu bránila, ale potom prestala. Nemalo to vôbec zmysel.
- Nikam nepôjdeš. Potrebujem ťa.
- Nechcem ťa tu nechať samého, ale ja musím ísť, - zašepkala.
- Nenechala by si ma tu samého. Nebol by som tu, pretože to podstatné zo mňa je aj tak vždy pri tebe.
Pozrela na neho a vrhla sa mu okolo krku. Dívali sa na seba a on jej pohľadom hovoril, aby ho neopúšťala. Hladkala ho po tvári, až kým obaja nezaspali.
Ráno sa zobudil v prázdnej posteli. Náhlivo v panike vyskočil a bežal do všetkých izieb v byte. Na stole v kuchyni ho čakal tanier s pečivom a zrejme už dávno studená káva. Meravo si sadol za stôl a v ušiach mu zvonilo. Chytil sa za hlavu a vzlykavo sa rozplakal. Nič nechápal a nevedel, čo bude ďalej. Všetko tak náhle, bez prípravy.
- Tu som. Bola som iba kúpiť maslo. Neboj sa, už som tu naveky, - objala ho znenazdajky zozadu.
