Dobojované, odchádzam

Sedmička sa pomaly chýli ku koncu a ja mám melanchólie na rozdávanie. Dusivé ticho vo mne ma núti neustále spomínať na to, čo bolo a uvažovať nad tým, čo bude.

Myslela som, že tá bolesť nikdy neodíde. A dnes som ešte stále prekvapená z toho, ako rýchlo zmizla. Náhle, bez rozlúčky.

Mám pocit, že ma môj súkromný Boh predsa len počúval, keď som sa mu plná bolesti vyhrážala, že ak sa ma konečne nezastane, rezignujem a prestanem sa obracať aj na neho. A pridal sa zrejme aj anjel strážny, ktorý sa už nemohol pozerať na krivdu, páchanú na mojej ubolenej duši, rozmetanej v krvavých stopách, stekajúcich po stenách mojej izby. Vymenila som posteľ a aj matrac mám nový. Ani nevie kto si, a tak to aj ostane. Nezahorel pod našou vášňou a to pomohlo určite veľkou časťou, pretože moje sny už nie sú ani zďaleka nasiaknuté tebou, ako kedysi. Takže je dosť možné, že som sa z teba doslova vyspala.

Je zvláštne cítiť, že teraz sa okolo mňa nerozprestiera nikoho náručie. Všimla som si, že svet sa zrazu zväčšil na svoj dvojnásobok a keď kráčam po ulici, idem si zlomiť krk, pretože hlavu otáčam všetkými smermi za vecami, ktoré som predtým odmietala, alebo nedokázala vidieť. Dobíja sa ku mne tisícka nových vnemov a ja už sa ničomu nebránim.

Niekedy je to až také skvelé, že si v konkrétnom momente pripadám ako súčasť videoklipu o ohrdnutom dievčati, ktoré sa vyrovná s tým, že ju druhá strana už nemiluje. Neskôr je navyše aj vďačná, lebo ju to v konečnom dôsledku posilnilo. Tak trochu klišé.

Dotkla som sa dna a teraz stúpam pomaličky hore. Tento raz bez teba. Už som ťa nielenže prestala chcieť, ale aj potrebovať. Trpko oslobodzujúce.

Žiadna sranda, už nás k sebe nič neťahá. Občas mám však pocit, že pociťujem tvoju bolesť cez pavučinky, ktoré medzi nami odstráni iba čas. Nechcem, aby si trpel. Túžim sa s tebou porozprávať, ale ešte nie je správny čas. Ten príde až vtedy, keď ti budem schopná úprimne popriať šťastie do života, alebo pri tebe stáť v roly tvojej kamarátky.

Som na najlepšej ceste... Vlastnej ceste.

Rana

Vyskúšala som už úplne všetko,
aby som tú nehojivú ranu vyliečila,
...a neúspešne.
Som si vedomá toho, že jediný liek máš stále ty,
a ja som sa ho márne snažila nahradiť.
Rana vždy rozpoznala, že sa ju snažím oklamať,
a na oplátku bolela ešte viacej.
A tak stále stojím pri okne za záclonou a ticho plačem,
pretože viem, že ty sa nezjavíš.
A tak stále nechávam tvoj kúsok miesta v posteli voľný a bojím sa,
pretože viem, že ani dnes si ku mne neprilahneš.
A tak stále kričím, keď som úplne sama,
pretože viem, že moje volanie o pomoc už počuť nedokážeš.
A tak stále snívam naše spoločné sny a tŕpnem,
pretože viem, že ťa tam nenájdem, lebo si sa z nich vymazal.
A tak ťa stále milujem,
pretože viem, že aj ty mňa.
Chcem aby si prišiel a postaral sa o moju ranu,
i keď mi je jasné, že zažijem aj bolesť, keď sa jej dotkneš.
No chcem si to pretrpieť, lebo verím, že si sa zmenil,
a chcem aby si si to pretrpel, lebo vieš, že to stojí za to.
Tak stále čakám ja, aj moja rana,
rana, ktorá môže zomrieť, hocikedy by som si to priala.
Ale ja to nechcem, lebo patrí iba tebe.
...pametáš?
Vždy som ti hovorila, že moje srdce je len tvoje.