Sedím tu a viem, že iba čakám. Čakám ako príde po chladnej zime jar, ktorá nás znovuzrodí.
Zimu milujem. Táto však nebola ligotavá a plná večerných prechádzok vo vŕzgajúcom snehu. Koľko sme si ich nasľubovali, pamätáš? Nemala vo vzduchu ten kúzelný nádych, ako keď som bola malá. Nebola biela a už zďaleka nie rozprávková. Bola plná nešťastných a nahnevaných slov, ale zároveň sladkých odpúšťaní, ktoré chvíľami horkli na našich jazykoch. Zima takmer za nami a tak čakáme na jar už oveľa zrelší.
Tajne dúfam, že jar nám dá nový dych. Nie ten krátky a častý, ale dlhý a hlboký, s nádychom smiechu. V duchu som si ťa predstavila, akoby si si priložil pri týchto, mnou vyslovených, slovách ukazovák na pery a urobil naše ,,Psssssst." Neboj sa, nezakríknem to. Veď vždy môžeme poraziť osud, ak chceme. A aj tak na neho neveríme, pretože vieme, že si ho píšeme sami.
Jarná dúha nás opäť vyfarbí na sýto farebne, po tom čo sme chladnou zimou trocha vybledli. Vrhnem sa do toho jarného ošiaľu úplne bezhlavo, lebo viem, že ty mi bolesť nespôsobíš.
Teraz už len počkať na deň, kedy vyjdeme na ulicu a ja uvidím v záhone prvú bielu hlávku, ktorá bude pre nás vykúpením...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára