Kvapky

Ticho... iba ja a kvapky. Sledujem ich ako z vodovodnej batérie dopadajú na vodnú hladinu a robia do nej kruhy. Vo chvíli, keď každá z nich padá je jedinečná na zlomok sekundy. Potom však splynie so zvyškom vody vo vani a stráca sa v dave.
Každý z nás môže byť lietajúcou kvapkou, ak má ten správny vietor po boku. Ja ho mám. Je to perfektné. Občas sa však zdá, že je pre mňa až príliš silný a rozfúka ma na márne kúsky a niekedy zasa, že už so mnou nevládze. Ja robím vietor jeho kvapke a je to fajn...
Veď ja to viem. Tak prečo tu nie sú jedinými kvapkami, ktoré padajú do vody tie z vodovodného kohútika? Plačem. Ale prečo keď viem, že to je perfektné? Lebo občas to predsa len nie je až také perfektné. Občas človek musí zažiť aj to menej dobré, aby vedel oceniť krásne okamihy. Ale my to zlé aj tak spoločne odfúkneme, ako vždy.

S: Tak už tu netrucuj a bež mu zavolať. Veď toto je aj tak proti tvojej vôli!
H: A čo moja hrdosť?!
S: Toto nie je hrdosť, ale iba tvrdohlavosť a tá pri láske nemá miesto.
H: Radšj počkám nech sa ozve prvý.
S: Nie! Nič si teraz nedokazuj lebo toto nie je o tom kto ustúpi, ale kto sa prejaví.
H: Máš pravdu srdce!
S: Ach hlava, hlava, veď aj my dokonale fungujeme len keď sme dvaja...

Ponáram sa pod vodu a kvapky na lícach sa takisto stávajú súčasťou vodnej masy. Netrápme sa. Pôjdem nájsť telefón. Voda je už aj tak studená...