Si?

Je niekomu z vás známy ten pocit, keď cítite, že sa potrebujete vložiť do posledného kúska niekomu druhému?

Nemyslím lásku, ktorá sa objaví v partnerskom vzťahu. Je to skôr NIEČO veľmi mocné, čo jej môže, ale nemusí predchádzať. Znie to tak krásne všestranne a predovšetkým dostupne, však?

Ale nie je... Toto NIEČO, totižto prichádza iba v podobe ľudí. Nie však hocijakých ľudí, pretože to by bol náš život až extrémne jednoduchý. Veď si predstavte, že by ste bez obáv mohli zveriť svoje duševno do opatery hocijakého neznámeho (dokonca aj po ulici idúceho) človeka. A to dokonca s doživotnou zárukou, že od tejto chvíle, je o vaše vnútro dobre postarané. No a každý (kto je oboznámený s filozofiou konzumnej rýchlodoby dneška) vie, že toto je nezmysel. Prevažujúca vzorka dnešných ľudí je totižto mechanicky plytká a niečo také, ako duševno, hádže radšej do koša (samozrejme len do vyhradených nádob, určených na recyklovateľný zber, riadne označených nápisom VNÚTORNÉ SVETY ĽUDSKÝCH BYTOSTÍ). Nikoho z nich ani len nenapadne zamýšľať sa nad hlbšími vecami a občas si položiť otázku Ako? alebo Prečo? (za predpokladu, že neexistuje iba jedna, matematicky, logicky alebo interentovo, overená odpoveď). A takýmto kreatúram, má človek dať do opatery svoje vnútro. No ďakujem pekne.

Chcem tak nekonečne veľa, ak túžim po osobe, do ktorej by som sa "vliala", celkom bez obáv? Ak stále dúfam, že príde bytosť, s ktorou budem môcť komunikovať, aj bez slov? Ak čakám na človeka, ktorý o mne bude vedieť všetko a zachová sa tak, ako to práve potrebujem?

Vyhlasujem pátranie! Ak bol tento článok prečítaný osobou, ktorá vyhovuje popisu a požiadavkám autorky, poprípade, ak niekto danú osobu pozná, oznámte mi to. Na oplátku ponúkam presne to isté, čo mi bude poskytnuté. Ďakujem!

Dobojované, odchádzam

Sedmička sa pomaly chýli ku koncu a ja mám melanchólie na rozdávanie. Dusivé ticho vo mne ma núti neustále spomínať na to, čo bolo a uvažovať nad tým, čo bude.

Myslela som, že tá bolesť nikdy neodíde. A dnes som ešte stále prekvapená z toho, ako rýchlo zmizla. Náhle, bez rozlúčky.

Mám pocit, že ma môj súkromný Boh predsa len počúval, keď som sa mu plná bolesti vyhrážala, že ak sa ma konečne nezastane, rezignujem a prestanem sa obracať aj na neho. A pridal sa zrejme aj anjel strážny, ktorý sa už nemohol pozerať na krivdu, páchanú na mojej ubolenej duši, rozmetanej v krvavých stopách, stekajúcich po stenách mojej izby. Vymenila som posteľ a aj matrac mám nový. Ani nevie kto si, a tak to aj ostane. Nezahorel pod našou vášňou a to pomohlo určite veľkou časťou, pretože moje sny už nie sú ani zďaleka nasiaknuté tebou, ako kedysi. Takže je dosť možné, že som sa z teba doslova vyspala.

Je zvláštne cítiť, že teraz sa okolo mňa nerozprestiera nikoho náručie. Všimla som si, že svet sa zrazu zväčšil na svoj dvojnásobok a keď kráčam po ulici, idem si zlomiť krk, pretože hlavu otáčam všetkými smermi za vecami, ktoré som predtým odmietala, alebo nedokázala vidieť. Dobíja sa ku mne tisícka nových vnemov a ja už sa ničomu nebránim.

Niekedy je to až také skvelé, že si v konkrétnom momente pripadám ako súčasť videoklipu o ohrdnutom dievčati, ktoré sa vyrovná s tým, že ju druhá strana už nemiluje. Neskôr je navyše aj vďačná, lebo ju to v konečnom dôsledku posilnilo. Tak trochu klišé.

Dotkla som sa dna a teraz stúpam pomaličky hore. Tento raz bez teba. Už som ťa nielenže prestala chcieť, ale aj potrebovať. Trpko oslobodzujúce.

Žiadna sranda, už nás k sebe nič neťahá. Občas mám však pocit, že pociťujem tvoju bolesť cez pavučinky, ktoré medzi nami odstráni iba čas. Nechcem, aby si trpel. Túžim sa s tebou porozprávať, ale ešte nie je správny čas. Ten príde až vtedy, keď ti budem schopná úprimne popriať šťastie do života, alebo pri tebe stáť v roly tvojej kamarátky.

Som na najlepšej ceste... Vlastnej ceste.

Rana

Vyskúšala som už úplne všetko,
aby som tú nehojivú ranu vyliečila,
...a neúspešne.
Som si vedomá toho, že jediný liek máš stále ty,
a ja som sa ho márne snažila nahradiť.
Rana vždy rozpoznala, že sa ju snažím oklamať,
a na oplátku bolela ešte viacej.
A tak stále stojím pri okne za záclonou a ticho plačem,
pretože viem, že ty sa nezjavíš.
A tak stále nechávam tvoj kúsok miesta v posteli voľný a bojím sa,
pretože viem, že ani dnes si ku mne neprilahneš.
A tak stále kričím, keď som úplne sama,
pretože viem, že moje volanie o pomoc už počuť nedokážeš.
A tak stále snívam naše spoločné sny a tŕpnem,
pretože viem, že ťa tam nenájdem, lebo si sa z nich vymazal.
A tak ťa stále milujem,
pretože viem, že aj ty mňa.
Chcem aby si prišiel a postaral sa o moju ranu,
i keď mi je jasné, že zažijem aj bolesť, keď sa jej dotkneš.
No chcem si to pretrpieť, lebo verím, že si sa zmenil,
a chcem aby si si to pretrpel, lebo vieš, že to stojí za to.
Tak stále čakám ja, aj moja rana,
rana, ktorá môže zomrieť, hocikedy by som si to priala.
Ale ja to nechcem, lebo patrí iba tebe.
...pametáš?
Vždy som ti hovorila, že moje srdce je len tvoje.

Zločinec

Dusím sa vlastným smútkom. Všetko to prišlo tak náhle. Ja som sa nestihla obrniť, lebo som ťa príliš milovala! Tak neskonale som ti celá patrila a teraz už nie som ničia. Len tak si ma proste odhodil a odišiel si. Nechal si ma tu stáť úplne samú. Zradca. Nenávidím ťa a neodpustím ti to.
Pamätáš ako sme si hovorievali, že keď sa to skončí, nebudeme to môcť bez seba vydržať, pretože na to sa milujeme až príliš? Pičovina! Pretože ty to vydržať dokážeš...
Utiekla som veľakrát, uznávam. Ale nakoniec som sa vždy vrátila, aby som ti podala ruku a všetko sa to mohlo začať odznova. A ty? Ty mi tvrdíš, že som tvoja polovička už navždy? To si môžeš strčiť vieš kam?!

Ja nestojím o to, aby si ma tajne miloval, ja ťa chcem po svojom boku!

Chcem, aby som sa k tebe mohla v noci pritúliť.

Chcem, aby si mi utieral slzu, keď budem plakať.

Chcem, aby si ma držal za ruku, keď sa budem báť.

Chcem, aby si sa so mnou ešte veľakrát smial.

Chcem, aby sme jeden druhému mohli porozprávať ráno v posteli, o tom, čo sa nám v noci snívalo.

Chcem, aby sme sa ešte párkrát niečím obliali, a potom si z toho uťahovali, lebo sme aj tak rovnako nešikovní.

Chcem s tebou žiť!

...ale ty nechceš.

Spáchal si ten najhorší zločin. Zlomil si mi srdce!

Dobrú chuť

Stála uprostred parku a čakala. Vytrvalo uprostred chodníka hľadela rovno pred seba s jemným úsmevom na perách. Iba v tmavých očiach sa jej zrkadlil nekonečný smútok a strach. Oči akoby ani nepatrili k nej a boli úplne cudzie. Odrazu ich prikryli niečie ruky. Dotkla sa tých dlaní svojimi a pridŕžajúc si ich stále na očiach sa otočila k neznámemu a dala mu bozk na pery popamäti. Usmiala sa a konečne otvorila tie smutné oči.
- Už som sa bála, že ani neprídeš.
- Kedy som ťa nechal čakať? - spýtal sa jej prekvapene.
- Pravda, - usmiala a radšej pozrela inam. - Ideme ku mne?
Prikývol a s nadšením ju objal okolo pliec. Kráčali večernou poloprázdnou ulicou, kým prišli k jej bytu. Cesta hore schodmi sa jej zdala nekonečne dlhá, lebo na každom schode sa pobozkali najmenej tisíckrát. Hneď ako zavrela dvere zvnútra, dal jej dolu kabát a pobozkal jej šiju. Zatvorila oči a tichučko sa pousmiala. Chytila ho za ruku a viedla smerom k spálni. Kým sa tam dovalili, obaja boli takmer vyzlečení.
Milovali sa dlho a precízne. Videla na ňom, že ju chce rýchlym tempom, ale ona ho spomaľovala a vychutnávala si každý okamih s ním. Keď skončili, ostali ležať na posteli a ticho sa na seba dívali. Pobozkal ju na čelo a odišiel do kuchyne napiť sa. Vrátil sa s pohárom vody a usmieval sa na ňu. Náhle mu však pohľad prebehol po izbe iným smerom.
- Načo ti je kufor? - spýtal sa a pokynul smerom ku skrini, kde stál opretý pobalený kufor.
Pozrela sa naň a rozpačito sa usmiala. Pohľadom sa vrátila do jeho očí, ktoré sa nervózne dožadovali nejakej rozumnej odpovede. Nezmohla sa ani na slovo a rozplakala sa. Položil pohár na nočný stolík a posadil sa na posteľ k nej. Pohladkal ju neprítomne po vlasoch.
- Odchádzam zajtra ráno, - povedala. - Idem za ním.
- Za ním?! - zháčil sa. - Predsa si vravela, že už nie ste v kontakte!
- Zohnal mi tam dobrú prácu a bola by škoda premrhať takú príležitosť, - neprítomne odvetila.
Nastalo dusivé ticho. Odvrátil sa od nej neveriac tomu, čo práve povedala. Stále si myslel, že už-už ho niekto prebudí z tohto zlého sna, ale nič také sa nedialo.
- Miluješ ho? - spýtal sa jej.
Mlčala a pozerala všade len nie na neho. Práve tomu sa chcela vyhnúť a odísť v úplnej tichosti. Celkom sa vyhnúť bolestivým manévrom, ktoré sa práve diali.
- Milujem, - povedala hľadiac do zeme.
- Nie, nemiluješ.
- Ale áno! - zvolala nahnevane a pozrela na neho.
- Prečo si tu teda so mnou?
Jej presvedčivý výraz sa zrazu zlomil a on ju pobozkal. Plakala, ale jemu to vôbec neprekážalo. Bozkával ju vytrvalo ďalej. Zo začiatku sa mu bránila, ale potom prestala. Nemalo to vôbec zmysel.
- Nikam nepôjdeš. Potrebujem ťa.
- Nechcem ťa tu nechať samého, ale ja musím ísť, - zašepkala.
- Nenechala by si ma tu samého. Nebol by som tu, pretože to podstatné zo mňa je aj tak vždy pri tebe.
Pozrela na neho a vrhla sa mu okolo krku. Dívali sa na seba a on jej pohľadom hovoril, aby ho neopúšťala. Hladkala ho po tvári, až kým obaja nezaspali.

Ráno sa zobudil v prázdnej posteli. Náhlivo v panike vyskočil a bežal do všetkých izieb v byte. Na stole v kuchyni ho čakal tanier s pečivom a zrejme už dávno studená káva. Meravo si sadol za stôl a v ušiach mu zvonilo. Chytil sa za hlavu a vzlykavo sa rozplakal. Nič nechápal a nevedel, čo bude ďalej. Všetko tak náhle, bez prípravy.
- Tu som. Bola som iba kúpiť maslo. Neboj sa, už som tu naveky, - objala ho znenazdajky zozadu.

Počkajte na linke

Mlčte! Už konečne mlčte! Zbláznim sa z toho. Kedy s tým konečne prestanete? Dokola len tie nezmysly, ktoré ma trápia. Zaťažujete ma. Nedáte mi nikdy pokoj vtedy, keď ho potrebujem najviac. Chcem byť bez vás, tak už choďte preč! Je to také ťažké pochopiť? Alebo aspoň malá prestávka.

Aspoň dovtedy, kým už nebudem mať žiadne slzy, o ktoré by som ešte mohla prísť.

Počkajte, pokiaľ vo mne vyschnú všetky city voči celému svetu.

Vydržte to, dokým si všetky spomienky vytrasiem z hlavy.

Zotrvajte aspoň moment, pokým si znova zlepím dušu.

Ešte zopár chvíľ, dokým budem znova schopná mať sa aspoň trošku rada.

Postojte, kým znova uvidím svet farebný.

Vyčkajte, než zase začnem snívať a v sny aj veriť.

Nechcem predsa až tak veľa. Ale vy ma aj tak nepočúvajte. Vám je totiž úplne jedno, čo so mnou bude ďalej. Vy si len robíte svoju prácu. Ste kruté. Nedokážem kvôli vám robiť už vôbec nič. Nedožičíte mi dokonca ani moment pokoja, aby som sa najedla. Napriek tomu, že mávam nočné mory, chcem sa trocha vyspať. Ale to je nemožne, pretože vy ma neustále budíte!

Skurvené myšlienky...

Schíza na mňa zíza

Neznášam tieto momenty, keď si veci vysvetlíš po svojom. Keby boli tak ako si ich vykreslíš ty, čert to ber, ale takto? Štve ma, keď nedostanem priestor a vec sa uzatvorí bezo mňa. Je to strašne nefér! Nerozčulujem sa zvonka, ale vo vnútri sa hnevám.
Dnešný deň je celý nijaký. Bez nálad. Také to emočné vzduchoprázdno, kedy človek aj cíti, ale druhý to na ňom nevie rozpoznať. A za to všetko môže to prekliate bezvýrazné počasie! Berie mi chuť do života. Olovená obloha a bezvetrie. Ani teplo, ani zima. Neprší a cesty sú predsa mokré. Bezfarebná príroda a šedí ľudia. Všetko nijaké.
Tieto dni sa dajú bez ujmy prežiť akurát tak v posteli, kde je človek izolovaný od všetkého. Ticho si sebecky poplakať do vankúša, aj keď vlastne nie je prečo. Popremýšľať nad problémami, aj keď žiadne nie sú. Upratať si dušu a pripraviť ju s tichým očakávaním na Happy Day.
Dvojtvárnosť situácie dokáže byť neuveriteľne zničujúca. Ľudia sú strašní schizoši a ja si niekedy pripadám ako ten najväčší. No dnes nie. Dnes som to "iba" ja. Tak nech sa obloha buď vyplače alebo na seba hodí pomaranč! Jedna tvár je dnes totiž viac ako dve.

Kedy milujem dážď

Dnes to za oknom vyzerá ako počas najsychravejšieho dňa na rozbúrenom mori. Sedím a do chillout-u rytmicky zavíja vietor narážajúci do okenných tabúľ. Dážď vytrvalo pokračuje už od skorých ranných hodín. Neľútostné počasie a veľká chuť túliť sa. Proste deň ako stvorený na pobyt pod veľkou chlpatou dekou vo dvojici...

Posadíme sa na gauč pred telku a budeme sa hrať, že chceme pozerať nejaký film. Vyberieme si taký ten cukríkovo-trápny s predvídatľným koncom. Aj tak nám bude unikať dejová línia, lebo sa na ňu v skutočnosti ani nezameriame. Nebudeme čakať na rozuzlenie filmu, ale na prvý výpadok prúdu. Ani sa nenazdáme a je tu.
Pritisnem sa k tebe bližšie, lebo tmy sa bojím, keď nie som vo svojej posteli. Pohladkáš ma po vlasoch a pobozkáš ma na čelo. Ja ťa objímem tak pevne, akoby som ťa chcela v momente prasknúť. Zrazu sa smiech mení na tichý pohľad. Nevidím ho, ale cítim ako ma ním skúmaš. Nakloním sa k tebe a pobozkáš ma. Úplne nežne, ale zároveň vášnivo, tak ako to dokážeš len ty. Bozkávame sa dlho a precízne. Nevynecháme ani jediný kúsoček pier. Brušká tvojich prstov na mne zanechávajú zimomriavky. Dotyky zmapovali už každý dostupný kúsok tela a tak sa vzájomne vyzliekame, až kým nie sme úplne nahí.
Nehybne ležíme vedľa seba a deku máme nad sebou ako stan. Perami ťa hladím po tvári a potom sa začneme odznova bozkávať. Zrazu ťa pošteklím začo mi uštedríš malé uhryznutie do krku, ty upír jeden! Smiech sa opäť mení na rozkoš. Tempo pohybov je prudkejšie a zmyselnejšie. Prikryješ ma svojím telom a venuješ mi dlhý pohľad, ktorý si ma v tme aj tak zasa nájde. Pomaly do mňa vnikneš a mnou sa rozleje pocit ako keď narkoman dostane svoju dávku. Moje a tvoje pohyby sa stanú naše, ja a ty sme jedno...
Akoby na povel elektrina opäť naskočí a svetlo nás nepríjemne oslepí. Pobozkám ťa a pôjdeme si do kuchyne urobiť škoricový čaj. Cez okno sa môžeme ešte chvíľu dívať na tú strašidelnú a predsa krásnu búrku. No len pokým nezovrie voda :)

Bolí to...

Prečo sa nedokážem odpútať, keď je toto utrpenie zakaždým také obrovské?! Prečo ti neviem povedať dosť, keď ma občas tak strašne ničíš? Prečo samú seba nedokážem zachrániť pred bolesťou, ktorá je niekedy sto-krát väčšia ako láska, ktorú žijeme?
Správa, či to stretko platí. Čo ti napísať? Mám na teba strašnú chuť, ale tiež ťa nemôžem ani vystáť v tejto chvíli. Už nevládzem. Neviem ani dýchať. Voláš, pretože odpoveď dlho neprichádza. A ja nedvíham, iba so slzami v očiach hladím na displej. Zatínam ruky v päsť a vzlykám ako na niekoho pohrebe. Veď aj áno. Láska je pohreb sŕdc...
Stretko platí.

Poznámka: Najlepšie na hádke je uzmierovanie :)

Keď vkladám nádej do jari

Sedím tu a viem, že iba čakám. Čakám ako príde po chladnej zime jar, ktorá nás znovuzrodí.
Zimu milujem. Táto však nebola ligotavá a plná večerných prechádzok vo vŕzgajúcom snehu. Koľko sme si ich nasľubovali, pamätáš? Nemala vo vzduchu ten kúzelný nádych, ako keď som bola malá. Nebola biela a už zďaleka nie rozprávková. Bola plná nešťastných a nahnevaných slov, ale zároveň sladkých odpúšťaní, ktoré chvíľami horkli na našich jazykoch. Zima takmer za nami a tak čakáme na jar už oveľa zrelší.
Tajne dúfam, že jar nám dá nový dych. Nie ten krátky a častý, ale dlhý a hlboký, s nádychom smiechu. V duchu som si ťa predstavila, akoby si si priložil pri týchto, mnou vyslovených, slovách ukazovák na pery a urobil naše ,,Psssssst." Neboj sa, nezakríknem to. Veď vždy môžeme poraziť osud, ak chceme. A aj tak na neho neveríme, pretože vieme, že si ho píšeme sami.
Jarná dúha nás opäť vyfarbí na sýto farebne, po tom čo sme chladnou zimou trocha vybledli. Vrhnem sa do toho jarného ošiaľu úplne bezhlavo, lebo viem, že ty mi bolesť nespôsobíš.
Teraz už len počkať na deň, kedy vyjdeme na ulicu a ja uvidím v záhone prvú bielu hlávku, ktorá bude pre nás vykúpením...

Kvapky

Ticho... iba ja a kvapky. Sledujem ich ako z vodovodnej batérie dopadajú na vodnú hladinu a robia do nej kruhy. Vo chvíli, keď každá z nich padá je jedinečná na zlomok sekundy. Potom však splynie so zvyškom vody vo vani a stráca sa v dave.
Každý z nás môže byť lietajúcou kvapkou, ak má ten správny vietor po boku. Ja ho mám. Je to perfektné. Občas sa však zdá, že je pre mňa až príliš silný a rozfúka ma na márne kúsky a niekedy zasa, že už so mnou nevládze. Ja robím vietor jeho kvapke a je to fajn...
Veď ja to viem. Tak prečo tu nie sú jedinými kvapkami, ktoré padajú do vody tie z vodovodného kohútika? Plačem. Ale prečo keď viem, že to je perfektné? Lebo občas to predsa len nie je až také perfektné. Občas človek musí zažiť aj to menej dobré, aby vedel oceniť krásne okamihy. Ale my to zlé aj tak spoločne odfúkneme, ako vždy.

S: Tak už tu netrucuj a bež mu zavolať. Veď toto je aj tak proti tvojej vôli!
H: A čo moja hrdosť?!
S: Toto nie je hrdosť, ale iba tvrdohlavosť a tá pri láske nemá miesto.
H: Radšj počkám nech sa ozve prvý.
S: Nie! Nič si teraz nedokazuj lebo toto nie je o tom kto ustúpi, ale kto sa prejaví.
H: Máš pravdu srdce!
S: Ach hlava, hlava, veď aj my dokonale fungujeme len keď sme dvaja...

Ponáram sa pod vodu a kvapky na lícach sa takisto stávajú súčasťou vodnej masy. Netrápme sa. Pôjdem nájsť telefón. Voda je už aj tak studená...